„SOM VĎAČNÁ BOHU, ŽE MI PREUKÁZAL DÔVERU...“

            Tieto slová zazneli z úst istej ženy, ktorá sa v jednej z relácii kresťanského Rádia Lúmen podelila so svojím životným príbehom. Hovorí:
            „Som matkou dvoch synov. Starší Róbert je autista a okrem toho je pripútaný na invalidný vozík. Tehotenstvo s ním bolo rizikové, narodil sa v 7. mesiaci. Keď mal 9 mesiacov, neurologička nám oznámila, že s naším dieťaťom zrejme nebude všetko v poriadku. Ja som dúfala, že je to tým, že sa narodil skôr a že jeho vývoj bude trochu oneskorený. Na dvore sme sa stretávali viaceré mamičky, ktoré sme mali deti v približne rovnakom veku. Ich deti robili prvé krôčiky, začínali rozprávať – oni sa z toho tešili, nadšene sa o tom rozprávali, ja, žiaľ, som ostávala v úzadí... U nášho syna som stále prvé kroky nevidela, on v ich veku ešte ani nesedel, stále padal. Ani sa to nezmenilo – syn má dnes už štrnásť rokov a pohybuje sa len vďaka invalidnému vozíku.
            Keď mal tri roky, dozvedela som sa od psychologičky, že je autista. Dovtedy som si myslela, že moje dieťa je geniálne. Mal vynikajúcu pamäť – vedel si zapamätať desaťmiestne čísla, veľmi skoro poznal písmená, začal slabikovať, čítať, počítať. Nerobili mu problém desatinné čísla, percentá... Psychologička mi ozrejmila, že to nie je genialita, ale autizmus.
            Autisti milujú stereotypy. Môj syn si ľahko zapamätá reklamu, a aj keby sme na ulici stretli 30 ľudí, ktorí sa ho spýtajú „ako sa máš, Robko?“, on najprv skvele odverklíkuje reklamu a až potom povie „mám sa dobre“. Aj stokrát za deň počúvam z jeho úst tie isté slová. Dosť to psychicky vyčerpáva. Čím je však starší, tým viac mu rozumiem, som trpezlivejšia, snažím sa zaujať k nemu ten najsprávnejší postoj.
            Naše dieťa bolo očakávané, vytúžené. S manželom sme spolu chodili sedem rokov a na naše dieťa sme sa veľmi tešili. Po narodení syna sa však manžel ťažko vyrovnával s jeho postihnutím. Stále viac unikal z domu, nie raz sa vrátil pod vplyvom alkoholu. Hovoril, že potrebuje zabudnúť. Človek, ktorý mi mal byť oporou, zlyhával. Rovnako ako som zlyhávala i ja. Stále častejšie sme sa hádali a vzďaľovali sa od seba.
            Keď mal Robko tri roky, narodil sa nám druhý syn. Keď som otehotnela, manželova rodina bola veľmi proti narodeniu ďalšieho dieťaťa. Pýtali sa, či som normálna, ak chcem priviesť na svet opäť postihnuté dieťa. Pritom ja som bola veľmi šťastná z očakávania druhého dieťaťa a vôbec som nemyslela na to, že by sa mohlo narodiť postihnuté. Syn sa narodil zdravý a dnes má 10 rokov.
            Keď mal Robko 8 rokov, manžel podal žiadosť o rozvod. Ostala som sama s dvoma synmi. Prichýlili ma rodičia.
            Robko je napriek alebo možno práve kvôli postihnutiu veľmi citlivý a vycítil, že otec sa zaňho hanbí a uprednostňuje mladšieho zdravého syna. Preto keď otec odišiel, vysporiadal sa s tým pomerne ľahko. Dodnes sa manžel stretáva iba s mladším synom, o kontakt s Robkom nemá záujem.
            Raz v lete som prijala pozvanie na kresťanský tábor pre rodičov s deťmi. Tu som stretla ľudí, u ktorých som si všimla, že svoje radosti i starosti predkladajú Bohu. Účasť v tomto tábore bol pre mňa veľmi silným zážitkom, za celý život som nepocítila toľko lásky ako tam. Tam „sa začala“ moja viera. Nie ja som si našla cestu k Bohu, on si našiel cestu ku mne. Pochopila som, že nijaké trápenie na tomto svete nie je samoúčelné. Boh práve mne zveril do opatery postihnuté dieťa – je pre mňa privilégium, že mi dôveruje, že to dokážem.
            Žiadne dieťa, ani to postihnuté, neprišlo na svet z vlastnej vôle. Je Božím darom a povinnosťou rodičov je vychovať svoje dieťa najlepšie ako vedia, nevzdať sa, ísť ďalej. Povzniesť sa nad postihnutie, starať sa o dieťa s láskou. Povýšiť jeho postihnutie nad pohodlie vlastné.“
            Človek je vždy radšej, ak je pánom situácie, ak má svoj život pod kontrolou. Nerád sa necháva životom ovládnuť, aspoň čiastočne chce predvídať, akým smerom sa bude jeho život uberať... Zveriť sa do rúk Boha znamená zrieknuť sa všetkého, i toho, k čomu najviac lipne. Zároveň to však znamená dostať to, po čom najviac túži, všetko, čo naozaj potrebuje. Nech je toto svedectvo povzbudením pre všetkých, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, ale i pre tých, ktorí sa s vierou snažia prekonávať ťažkosti života.